Moja dcéra má 18. HURÁ!!!

… či? Malé deti malé starosti, veľké deti= veľké starosti?

Tak ja teraz neviem. Moja krásna dcéra mala pred pár dňami 18 rokov, tak si spomínam: keď mi ju v pôrodnici dali do rúk, taký malý batôžtek, a hľadela som na ňu – bože aká je drobná, musím na ňu dávať pozor a ochraňovať to krehké šťastie v “ľajblíku” a v plienkach… A ako sa o ňu obávam.  Rozmýšľala som ďalej: vlastne, neprestanem sa o ňu báť keď bude behať trojročná po pieskovisku, aha… ale ani keď bude mať 10, to bude ešte stále malé dievčatko… no ale aj keď bude mať 30 bude moje malé dievčatko! A vtedy mi to došlo: Ja sa ozaj neprestanem o ňu starať/báť/zaujímať/pomáhať jej doplňte si ľubovoľné sloveso – NIKDY.

TOTO je na celý život.

Dosť ma to zistenie vtedy vystrašilo. Lebo som si myslela, že keď dieťa vyrastie, rodič má “hotovo”. Ten pocit náhlej celoživotnej zodpovednosti za ďalší život ma úplne dostal. Povedala som si, že skúsim počkať do jej 18-ky, či sa niečo zmení. Samozrejme. Takmer nič, okrem toho že už niekoľko rokov nemusím platiť pestúnku keď s ňou nemôžem byť. Teraz ju musím prosiť, aby ona bola so mnou. A stále potrebuje moju podporu, ale inak ako pred rokmi.

Je samostatná, ale stále moje malé dievčatko.

Je múdra a ovláda gymnaziálnu matematiku neporovnateľne lepšie sko ja (kedysi aj teraz), ale stále moje malé dievčatko.

Maľuje sa, má frajera ale stále moje malé dievčatko.

Myslím, že keď dám update tohto postu o ďalších 18 rokov (ak sa dožijem), asi bude stále moje malé dievčatko…. no dobre, možno dievča 🙂

A viete, čo je na tom to najlepšie? Presne to, čo ma v pôrodnici vydesilo: Že ÁNO, decká máme naozaj – či už fyzicky blízko alebo ďaleko do seba – ale stále na celý život v sebe.

Katka, RASTIEME

Please follow and like us:

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *